Home arrow Other Haluzen arrow My written artworks arrow Najlepsi trip v mojom zivote (poviedka)
Najlepsi trip v mojom zivote (poviedka) PDF Print E-mail
User Rating: / 0
PoorBest 
Saturday, 09 September 2006
VooDooMan: Najlepší trip v mojom živote (o tom, ako mi náhle napadlo...)

Jedného dňa som sa prebudil a sníval sa mi zvláštny sen. Bol som vo vnútri počítača a snažil som sa preniknúť cez firewall do siete WAN. Vždy som si myslel, že z lokálnej siete je prejsť do WAN-ky jednoduché po porte 80, ktorý sa použva keď užvateľ trápi internet. Lenže ja som sa pokúšal prejsť do nej nie ako ordinárny HTTP request, ale ako krabička cigariet. Neprešiel som, nakoľko administrátor siete, ktorý konfiguroval firewall bol príliš paranoidný. Vlastne som ho konfiguroval ja. Je mi divné, že som nebol bežný packet, ale krabička cigariet, to mám asi zlozvykovú profesionálnu deformáciu. Lenže prečo som ten firewall nakonfiguroval na ochranu siete na úrovni protokolu? Asi preto, že som sa bál, že keď zaspím, tak sa mi bude snívať tento sen, a na sieti WAN by som sa mohol ako krabička cigariet stratiť... Tak som teda v tom sne obiehal iba po sieti LAN, stretával som packety s rôznymi IP adresami, a narážal som na koncoch sieťovch káblov na sieťov karty. Stretol som jeden Unixácky server, jeden Windowsácky, a nechápal som, prečo sa nemžem dostať do druhho počtača. V tom mi napadlo, že tá krabička cigariet, ktorou som, má asi v záhlaví uvedenú MAC adresu toho firewallu, aby som sa dostal von, a preto nemôžem preniknúť do iného počítača... Napadlo mi, že sa otvorím, a vytiahnem zo seba cigaretu, ktorú si zapálim. Veľmi ma prekvapilo to, že vnútri seba som našiel trávu. Povedal som si fájn, dám si pár práskov a budem mať halušky. Tak som aj urobil. Bola trochu kašľavá, ale dalo sa. V tom mi napadlo, pozrieť sa lepšie na seba. Rozobrať sa. Začal som sa rozoberať, a ako som sa rozoberal, na jeden rovný, tvrdý papier, z ktorého bola krabička cigariet zlepená, tak som zistil, že v kryte seba mám maličký papierik asi pol krát pol centimetra. Tráva už začnala pôsobiť. Ten papierik zrazu vyletel do vzduchu, prebodol okraj drôtu sieťového kábla v ktorom som bol, a premenil sa na džina z Aladinovej lampy. Pomyslel som si v prekvapení, ja, krabička cigariet, na lokálnej sieti som v skutočnosti Aladinova lampa! Ani som dlho nepremýšľal a džin začal hovoriť. Hovoril veľmi dôrazne: ak chceš zažiť prekvapenie, tak ma zjedz! Ak sa rozhodneš nezjesť ma, tak ma zahoď! Ale nesmieš si ma odložiť, lebo prepadneš závislosti na snívaní o mne. Musíš sa rozhodnúť a to teraz a hneď! V tom sa džin premenil naspäť na papierik. Vždy som býval veľmi zvedavý, a tak som ho zjedol. Povedal som si, dobre, ale čo sa stane teraz?... dlho sa nič nedialo. Po dlhšej dobe, neviem to presne, asi po hodine, mi všetko začalo dochádzať. Prišiel som na to, že sa nemôžem dostať do iného počítača, lebo iné počtače majú v sebe namontované ucho, a ja som iný. Ucho tam namontoval počtačový monopol, firma Majkrošrot. Všetci si myslia, že keď si nainštalujú do počtača Linux, tak sa zachránia pred bránami pekla. Lenže Majkrošrot to ucho montuje do zdroja počítača, ktorý vysiela zakdované signály do kernelu Linuxu, a ten v dôsledku toho tiež občas padne... Vždy som si myslel, že Majkrošrot padá preto, lebo je v ňom chyba. Ale v skutočnosti je to preto, aby vás to len zmiatlo. Potom mi napadlo, že by som si mohol dať ešte zopár práskov. Tak som aj urobil. V tom som začal mať zvláštne pocity. Sedel som na dne sieťového kábla, a zrazu som sa začal smiať. Len som pozeral do blba, smial som sa, a rozmýšľal som čo sa deje. Začal som cítiť akoby sa ma niekto dotýkal. No, bolo mi jasné že je to kamarát Dušan. Povedal mi to, čo nestihol povedať doteraz. Potom som ho už viac chápal, aj keď som si doteraz myslel, že som to pochopil. Videl som aj všetky slnká za siedmimi horami a za siedmimi routrami. Išiel som po ceste, v tmavej nočnej uličke, pričom mi bolo jasné, že idem svojim životom, a tá tmav ulička je mj život. Vždy, keď som natrafil na kanál, tak som doňho nazrel. Vždy som na dne kanla videl príšeru, ktorá sa mi smiala. V každom kanále bola iná príšera. Potom som zobral nôž, otvoril som kanál, a jednej príšere som odrezal krídla, ktoré som si hneď nasadil. Začal som náhle lietať. Vyletel som veľmi vysoko, až som na konci vesmíru vybuchol a dal som prkaz seržantovi, aby mi aktivoval padák. Fúkal prudký severák, a ja som bol na padáku zavesený za nohy, a padák sa zrazu začal točiť a mne sa odstredivou silou nahrnula krv do hlavy, ctil som ako mi praskajú drobné žilky v očiach. Konečne som spadol na zem, ale do zvláštneho domu bez strechy nad hlavou. Privítala ma pani v strednom veku slovami vitaj naspť pod našou strechou! Vedel som, že ju odniekiaľ poznám. Možno to bolo z minulho života, ale neskôr mi došlo, že ja som jej dcéra z inej galaxie, ktorú dlho nevidela. Hľadal som v tom skromnom slamenom dome svoju tajnú skrýš. Keď som ju konečne po dlhch rokoch našiel, tak som sa premiestnil strojom času naspäť do bodu, kedy som spadol do domu. Ale už ma neprivítala, nakoľko pri zakrivení vesmru bola prtomná aj ona. Potom mi už neodpovedala na moje otázky, ktoré boli na danú chvľu aj tak zbytočné. Nasadol som do rakety po domácky urobenej, aby som sa vystrelil na svah, nakoľko domček bez strechy nad hlavou bol v doline. Na svahu som si nasadil gumáky a spúšťal sa dolu. V tom som začul známu pesničku, ktorej refrén nik nepozná. Zastavili ma policajti. Nemal som chuť nič vysvetľovať, tak som im napľul do tváre a oni razom zmizli naspäť na policajnú stanicu, ktorá sídlila na opačnej strane galaxie. Nakoľko som sa začal cítiť veľmi sebaistý, tak som si povedal, že som boh. Ale v tom mi napadlo, že by som sa mal vrátiť do žltej budovy. Tak som aj spravil. Stretol som sa s dobrou náladou, a plne som ju pochopil. Nakoľko mi hra farieb v prekrásnom ohňostroji, ktorý sa predvádzal na nebi, pripomínala kvety, tak som vyskočil na nočnú oblohu a zopár ich natrhal pre moju kamarátku Nádej. Počul som nebeské akordy buddhistických mníchov, a už som sa vlnil a trblietal ako lietajúci koberec utkaný zo zlatých nití. Keď som rozpitval detaily situácie, ocitol som sa pri telefónnej búdke. Začala zvoniť. Tak som zodvihol. Na druhom konci sa ozvali zvončeky ktoré tvorili súhru okolností a tým vznikali tajomné scenérie dávno známej kompozície. Napriek tomu som do telefónneho automatu vhodil gombík, ale zo slúchadla vypadli ďalšie dva také isté papieriky ako ten, čo som zjedol. Tak som aj tie zjedol. Náhle som mal pocit, že ničomu nerozumiem. Začal som prepadať neistote. Zo všadiaľ sa na mňa valili vojaci, ktorý do mňa strieľali šípi z ocele. Povedal som stop, aby som zastavil film. Nakoľko som nemal ovládač od televízora, tak sa zrútil celý svet. Ešte raz som tú bizarnú pretvárku chcel zastaviť, no nešlo to, nakoľko som nemal zo sebou Diazepam. Povedal som si ja to zvládnem, stačí uveriť sám sebe. Všetci vojaci zrazu zmizli, a ja som sa ocitol na obežnej dráhe okolo slnka. Začal som unikať z dráhy a povedal som si, že to namierim do slnka, a tam zhorím. Tak som teda namieril a v rukch sa mi zjavila zbíjačka. Pristál som na povrchu slnka, a začal som zbjačkou rozrážať jeho povrch. Neskôr som sa premenil na zbíjačku kríženú so strelou a prerážal som slnko. Potom som vyletel cez druhú stranu slnka, zastavil som sa, a letel som naspäť až do slnka, a opäť som vyletel druhou stranou. Takto som osciloval dobrú minútu až ma to prestalo baviť. Povedal som si idem preč! Ocitol som sa na námestí, kde boli ľudia, chodiac ako bez duše, pachtiac sa za neviem čím, plní nervozity a zmetku. Iba na pár z nich sa dalo pozerať, iní boli ako karikatúry. No mňa to vôbec netrápilo, skôr som dostal záchvat smiechu. Išiel som teda ku fontáne na námest, a z fontány som vybral čarovnú trblietavú guľu. Bola naozaj čarovná, lebo som v nej videl svoj doterajší nudný život. Znovu som sa začal smiať. Zastavil sa pri mne jeden starý pán, hovorí mi ja som John Winston Lennon. Ja a moji kamaráti sme populárnejší než Ježiš Kristus. A obidvaja sme chytili záchvat smiechu, ale skonštatovali sme, že všetko je iba sen a nič nie je skutočné, okrem jahodových polí. Opýtal som sa, či ma ta môže zaviesť. Tak sme tam teda šli. Začali sme jesť jahody hlava-nehlava, až sme sa tak prejedli, že naše kože sa odlúpli a z pod nich vyšli vzduchové balóny, ako keď sa motýľ vykuklí. Začali sme lietať a padať do hlbín zeme. Keď sme boli v strede, tak som sa ho pýtal, že či už bol niekedy v strede zeme. On sa len smial a postupne sa strácal, až nakoniec zmizol. Bol som tam sám a bolo mi bez neho veľmi smutno. Začal som sa báť, že ho už nikdy neuvidím. Ale napadlo mi, že moje obavy sú zbytočné, nakoľko som aj tak v háji, keďže som v strede zeme. Zrazu okolo mňa začali rašiť púčiky mladých rastliniek. Neskôr spevneli a začali sa meniť na vysoké korunaté stromy. Ocitol som sa v strede hustého lesa, a z diaľky som počul šteklivý smiech elfov a spev lesnch víl. Keď ma víly zbadali, pozvali ma do tanca. Tancovali sme asi pol hodiny a ony sa zrazu začali meniť na čarodejnice. Pridali sa aj elfovia, a pochopil som, že som na Sabate čarodejnc a elfov. Všetci boli krásni a prjemní. Čoskoro nastala polnoc a čarodejnice ma pozvali do chalúpky na stračej nôžke. Tam som sa stretol ešte s jedným smrteľníkom, mojim dobrým kamarátom. Opýtali sme sa naraz: čo tu robíš? Na čo sme sa začali obaja smiať. Začal som mu pseudofilozoficky rozprávať o vesmíre a keď som prešiel na podstatu, tak sme mali orgastický pocit, nakoľko sme zistili, že sme prišli na zhadnú podstatu vesmíru. V tej chvíli sa nám otvoril vesmír a my sme boli v ňom, tak ako on v nás. Kamarát mi povedal, že sa o chvľu premení na metlu, a ja na čarodejnicu a mžem si na ňom zalietať. Tak sa aj stalo. Lietal som na metle po lese. Občas som narazil do drôtov vysokého napätia, ale hneď som ich prekúsal, oni zaiskrili a mohol som letieť ďalej. Povedal som čáry máry fuk, a metla sa premenila na vysávač, veď moderné čarodejnice lietajú na vysávačoch. Lenže som si nevšimol, že vysávač má šnúru, ktorá je zapojená v chalúpke na stračej nôžke a keď sa šnúra odvila až na doraz, tak som si všimol, že je z gumy, a odstrelila ma naspäť do chalúpky. Chalúpka tam však už nebola, a preto som sa ocitol v bludisku z ocele. Všetko sa tam ozývalo kovovým zvukom, a keď som na rohu bludiska stretol staršieho pána, ktorý vyzeral ako bezdomovec, kúpil som si od neho bendžo. To asi preto, lebo bendžo má tiež kovový zvuk. Začal som na ňom hrať, a steny bludiska sa začali hýbať v rytme mojej hry. Bendžo sa razom premenilo na elektrickú gitaru a ja som bol na moje prekvapenie metalistom. Začul som tajomné stonanie, tak som odložil gitaru a túlal som sa bludiskom a hľadal som odkiaľ počujem hlasy. Po pol hodine som sa temným bludiskom dostal do krajiny tieňov. Boli tam uvznené všetky tiene ktoré padli kliatbou, ktorú na nich uvalili svetlé bytosti mocnými čarami. Všade bola ozvena a tiene blúdili močariskami, stonajúc hľadali vyslobodenie z múk beznádeje. Tie tiene mali ľudské podoby, no mali chladné sklenené oči a lepili sa na mňa, chceli si zobrať môj život, aby mohli žiť ďalej. Vytiahol som teda meč, nasadol na koňa a stínal som im hlavy. Bolo to celkom zbavné, až som sa začal smiať. Môj kôň sa premenil na Kentaura, a vzlietol som z krajiny tieňov do výšin. Ta ma vítali anjelske bytosti, spievajúc ndhernú uspávanku, takže som si mohol zdriemnuť na oblakoch a načerpať sily. Snívali sa mi krásne sny a v opojení spánkom som stratil pojem o čase. Keď som sa napokon prebral, uvedomil som si, že všetko je zbytočné, a jediné čo chcem v živote robiť, je jedenie maličkých trpkastých papierikov...
< Previous   Next >